Dieťa nechce chodiť do školy, stráca veci, uzatvára sa do seba alebo ho pred odchodom pravidelne bolí brucho.
Ide len o náročnejšie obdobie, konflikt medzi spolužiakmi, alebo už môže ísť o šikanu? Niektoré deti sa rodičom zdôveria, iné o svojich problémoch dlho mlčia. Preto je dôležité vedieť, aké signály sledovať, ako s dieťaťom hovoriť a predovšetkým ako postupovať, ak máte podozrenie na šikanu.
Konflikt alebo šikana?
Nie každá hádka alebo konflikt medzi deťmi znamená šikanu. Nezhody, spory či občasné doberanie sú bežnou súčasťou vzťahov medzi deťmi.
Pri šikane je situácia iná. Typická je zámernosť ubližovania, jeho opakovanie alebo hrozba pokračovania a nerovnováha síl, pre ktorú sa napadnuté dieťa nedokáže účinne brániť. Prevaha pritom nemusí byť iba fyzická. Môže vychádzať z postavenia v kolektíve, z počtu detí stojacich proti jednému dieťaťu alebo napríklad z informácií, ktoré možno proti dieťaťu zneužiť.
Šikana nemusí znamenať len fyzické násilie
Modriny a roztrhané oblečenie sú viditeľné. Mnohé formy šikany však na prvý pohľad rozpoznať nemožno.
Môže ísť napríklad o opakované:
- nadávky, urážky a zosmiešňovanie,
- vyhrážanie alebo zastrašovanie,
- strkanie, bitie či iné fyzické napádanie,
- branie alebo ničenie osobných vecí,
- vylučovanie dieťaťa z kolektívu,
- šírenie klebiet a ohováranie,
- ponižovanie pred ostatnými,
- vydieranie alebo nútenie k niečomu, čo dieťa nechce robiť.
A problém sa nemusí skončiť posledným zazvonením.
Kyberšikana: keď sa problém zo školy prenesie aj domov
Sociálne siete, skupinové chaty a ďalšie online prostredia môžu šikanu preniesť aj domov. Môže mať podobu urážlivých správ a komentárov, zverejňovania ponižujúcich fotografií či videí, vytvárania falošných profilov, vylučovania zo skupín alebo šírenia klebiet.
Kyberšikana môže byť pre dieťa mimoriadne zaťažujúca práve preto, že pred ňou nemá bezpečie ani doma a ponižujúci obsah sa navyše môže veľmi rýchlo šíriť medzi veľkým počtom ľudí.
Ako spoznať, že sa niečo deje?
Dieťa o šikane doma nemusí povedať. Môže sa báť odvety, hanbiť sa, mať strach, že mu rodičia neuveria, alebo si dokonca myslieť, že si za situáciu môže samo.
Zbystrite pozornosť napríklad vtedy, ak dieťa:
- náhle odmieta chodiť do školy alebo hľadá dôvody, prečo zostať doma,
- pred školou opakovane trpí bolesťami brucha či hlavy,
- začne meniť cestu do školy alebo sa niektorým miestam vyhýba,
- vracia sa domov s poškodenými alebo stratenými vecami,
- má nevysvetliteľné zranenia,
- opakovane žiada o peniaze alebo mu peniaze či desiata miznú,
- stráca kamarátov a zostáva samo,
- nechce hovoriť o spolužiakoch alebo o dianí v škole,
- je nezvyčajne smutné, úzkostné, podráždené alebo uzavreté,
- horšie spí alebo sa sústreďuje,
- náhle sa zhorší jeho prospech,
- reaguje úzkostne na správy, upozornenia alebo používanie telefónu.
Jeden z týchto prejavov sám osebe šikanu nedokazuje. Ak sa ich však objaví viac, pretrvávajú alebo sa postupne zhoršujú, je dobré zistiť, čo sa deje.
Ako s dieťaťom hovoriť?
Ak sa vám dieťa zdôverí, jednou z najdôležitejších reakcií je dať mu najavo, že urobilo dobre, keď o probléme povedalo.
Snažte sa zachovať pokoj, aj keď vo vás jeho rozprávanie vyvolá hnev alebo strach. Vypočujte ho a pýtajte sa na konkrétne okolnosti: Čo sa stalo? Ako často sa to deje? Kto pri tom býva? Vie o tom ešte niekto?
Vyhnite sa, naopak, vetám typu:
- „Prečo si sa nebránil?“
- „Prečo si nám to nepovedal skôr?“
- „Musíš im ukázať, že sa ich nebojíš.“
- „Tak mu to nabudúce vráť.“
Dieťa by z takejto reakcie mohlo nadobudnúť pocit, že za situáciu nesie časť zodpovednosti. Oplácanie útoku navyše môže problém ešte vyhrotiť.
Máte podozrenie na šikanu? Postupujte krok za krokom
1. Vypočujte dieťa a uistite ho, že mu pomôžete
2. Zistite čo najviac konkrétnych informácií
Poznačte si, čo sa stalo, kedy, kde, kto bol prítomný a či existujú svedkovia.
3. Uchovajte dôkazy
Pri kyberšikane môžu byť dôležité snímky obrazovky správ, komentárov, fotografií alebo príspevkov. Pri fyzickom napadnutí môže byť vhodné zdokumentovať zranenia.
4. Kontaktujte školu
Obrátiť sa môžete na triedneho učiteľa, pracovníka školy zodpovedného za prevenciu alebo vedenie školy. Opíšte konkrétne skutočnosti a požiadajte o prešetrenie situácie a zabezpečenie bezpečia dieťaťa.
5. Dohodnite sa na ďalšom postupe
Pýtajte sa, aké opatrenia škola prijme, kto bude situáciu riešiť a kedy spoločne vyhodnotíte, či opatrenia fungujú.
Čomu sa radšej vyhnúť?
Prirodzenou reakciou rodiča môže byť chuť okamžite kontaktovať rodičov druhého dieťaťa alebo sa osobne porozprávať s dieťaťom, ktoré má šikanovať.
Takýto postup však môže situáciu skomplikovať. Vhodnejšie je nechať podozrenie prešetriť školu podľa jej stanovených postupov. Nevhodná môže byť napríklad spoločná konfrontácia dieťaťa, ktoré šikanu zažíva, s dieťaťom alebo deťmi, ktoré sú z nej podozrivé.
Cieľom prvých krokov musí byť predovšetkým bezpečie dieťaťa a objektívne zistenie toho, čo sa deje.
Čo by mala urobiť škola?
Škola by mala svojim žiakom zabezpečovať bezpečné prostredie a predchádzať rizikovému správaniu vrátane šikany.
Podozrenie rodičov na šikanu by nemalo zostať bez povšimnutia. Škola by mala situáciu citlivo a bezpečne prešetriť a podľa jej závažnosti prijať zodpovedajúce opatrenia.
Ak máte pocit, že škola vaše upozornenie nerieši dostatočne, obráťte sa na jej vedenie a podľa miestnych pravidiel prípadne aj na príslušný školský alebo kontrolný orgán.
V prípadoch závažného fyzického napadnutia, vyhrážania, vydierania alebo iného konania, ktoré môže byť protiprávne, je vhodné obrátiť sa aj na políciu alebo inú príslušnú inštitúciu.
Kde hľadať ďalšiu pomoc?
Rodičia ani deti nemusia zostať na riešenie situácie sami. Obrátiť sa možno napríklad na školského psychológa, pracovníka zodpovedného za prevenciu, pedagogicko-psychologickú poradňu alebo ďalšie odborné služby dostupné vo vašom okolí.
Deti aj rodičia môžu využiť tiež miestne anonymné krízové a poradenské linky. V bezprostrednom ohrození volajte miestne tiesňové číslo alebo 112.
Požiadať o pomoc nie je žalovanie
Deti niekedy mlčia, pretože majú pocit, že by „žalovali“. Práve tento strach však môže šikane umožniť pokračovať.
Hovorte preto s deťmi o tom, že existuje rozdiel medzi žalovaním pre maličkosť a situáciou, keď niekto ubližuje im alebo niekomu inému. Požiadať v takom prípade dospelého o pomoc nie je slabosť.
Dieťa nemusí vedieť vyriešiť šikanu samo. Potrebuje predovšetkým vedieť, že má na svojej strane dospelého, ktorému môže dôverovať a ktorý sa zaň dokáže postaviť.
A niekedy je práve požiadať o pomoc tým najodvážnejším krokom.
